Neviem či to je spôsobené pretlakom úloh, povinností, nekonečným zoznamom toho čo musím, čo by som mala a čo by bolo vhodné, ale niekedy aj úplne obyčajná žena dostane šialený nápad. A niekedy sa jej ho podarí aj zrealizovať. V mojom prípade to bola pešia púť do Santiago de Compostela, a skôr ako som si stihla naplno uvedomiť náročnosť takejto cesty, už som ju sľúbila sestre ako narodeninový darček – a to už tak ľahko zrušiť nejde…
O svoje plány som sa podelila s Veronikou a jej prvotný úškrn ma vlastne ani neprekvapil. Vie totiž rovnako dobre ako ja, že trpím úchylkou mať všetko zorganizované a pod kontrolou, že najlepšie mi je s opätkami na nohách sediac v kaviarni, a že ani so športom to nepreháňam. A teraz chcem ísť s jednosmernou letenkou a batohom na chrbte, bez plánov a bez rezervovaného ubytovania na dlhú pešiu púť. Kto by sa na tom nebavil?
Ale je to naozajstná kamoška, ktorá podporí každý môj úlet a bez zaváhania ihneď začala riešiť čo nám obuje. Matka workoholička a rehoľná sestra predsa musia putovať nielen pohodlne, ale aj štýlovo.
Topánky Be Lenka Trailwalker Grey sú ľahučké ale dostatočne pevné na menej náročný terén a prsty si v nich užijú dostatok slobody. A keďže majú rovnaký odtieň ako rehoľné šaty, v tomto prípade nebolo čo riešiť a výber bol jasný.
Pri mojej úzkej nohe sme neexperimentovali a zvolili sme Vivobarefoot Primus Trail v čiernej farbe. Sympatický mi na nich bol aj fakt, že sú vyrobené z recyklovaných PET fliaš.
Pri výbere trasy som zohľadnila našu kondičku, resp. nekondičku aj časové možnosti a plán bol prejsť cestu z mesta Porto do mesta Santiago de Compostela za najviac dva týždne. Prvých asi 150 km v Portugalsku cesta viedla po pobreží Atlantiku s takmer nulovým stúpaním po prevažne drevených chodníkoch alebo asfaltových cestách. Ľahučké topánky sa teda viac než hodili a ukázali ako správna voľba.
Po prechode do Španielska sa terén zmenil a začal byť výrazne viac členitý. Ale ani tu naše barefoot topánky nesklamali. Hoci sme ich častejšie striedali s ťažkými turistickými, pri každej príležitosti kde to bolo možné sme uprednostnili voľné prsty.
Prešli sme napokon 270 km za 10 dní v úplne dokonalom počasí, bez pľuzgierov a s neskutočnými zážitkami a tak nám ostal nejaký čas aj na oddych v cieli. V Santiagu sme strávili tri dni, ktoré boli naopak brutálne daždivé a slnko sa ukázalo iba občas, ale to nám nebránilo túlať sa uličkami a užívať si vzrušujúcu atmosféru. A na moje veľké prekvapenie, nohy boli vždy v suchu.
Nespomenula som, že ma polovicu cesty bolelo koleno, ani že mi z toho ťažkého batohu bolo občas do plaču, ani že som občas nevládala urobiť ďalší krok. Lebo popri množstve úžasných ľudí, príjemných rozhovorov, zážitkov a okamihov je to len nevýznamná bledá spomienka. Bez váhania by som kedykoľvek išla opäť. A bez zaváhania s Vivobarefoot Primus Trail na nohách.
Pripomenula mi táto púť, že je treba ísť vždy ďalej – na boso, v teniskách, v šľapkách, so somárom, so psom, sám… Akokoľvek. Len nezastať a ísť. Choďte aj vy – a najlepšie v topánkach z Bosáčika, lebo tam vedia čo nohy potrebujú.
Napísala pre Vás Moni a my sa už teraz tešíme na jej ďalší narodeninový darček 🙂